Články o hadoch
Vývoj:
Hady sa objavili na Zemi v druhohorách, v kriedovom období, asi pred 100 - 150 mil rokmi. Sú to vývojovo najmladší plazy.
Podľa našich vedomostí sa vyvinuli priamo z jašterov, ktorí sa zbavovali postupne končatín, aby sa prispôsobili životu pod zemou. V súčastnosti je známych asi 3000 druhov hadov.
Rozšírenie:
Hady sú rozšírené takmer na všetkých kontinentoch. Obmedzenie výskytu a "lokálneho vývinu" hadov je dané tým, že v praveku dochádzalo k oddeľovaniu kontinentov z jedného veľkého (Pangea). Niektorí plazy sa na svoje terajšie bydlisko dostali aj cez more, pravdepodobne na kmeňoch spadnutých stromov, vlečených morskými prúdmi.
Sú to veľmi prispôsobiví plazy, ktorí môžu meniť fyzický vzhľad: rastú do dĺžky alebo sa naopak skráti a tvoria robustnejšie tela alebo sa mení ich farba v závislosti na okolí - takto sa hady rozširujú na nové miesta a vytvárajú nové formy už po mnoho tisícov rokov.
Očividný je aj sústredenú vývoj hadov - druhy ktoré sú si navzájom netradičnej, ale žijú v podobnom prostredí si vyvinuli nezávisle na sebe rovnaký vzhľad a spôsob správania, aj keď ich delí obrovské vzdialenosti.
Hady sú studenokrvné živočíchy tzn., Že si nevie vytvárať svoju vnútornú teplotu, ale teplotu prijímajú z okolitého prostredia, resp. teplota ich tela je priamo závislá na teplote okolia. Preto sa hady, žijúci napríklad v miernych pásoch potrebujú vyhrievať na slnku, na rozdiel od hadov tropických, ktorí majú teplotu tela vďaka teplotným podmienkam trópov pořád optimálne. Hady sú schopní žiť aj v nehostinných podmienkach, napr na horách. Tí sú väčšinou malí (menšie telo sa rýchlejšie prehreje), uchyľujú sa k "zimnému spánku" a rodia živé mláďatá (vajíčka v tele sa zahrievajú pri slnení hada). V prípade nedostatku koristi sú hady schopní spomaliť svoj metabolizmus a vydržať tak dlhé obdobie bez potravy (aj jeden rok).
Potrava, spôsob lovu:
Hady sú bez výnimky mäsožravé. Živí sa všetkým od drobných bezstavovcov až po obojživelníky, plazy, vtáky a veľké cicavce. K usmrteniu koristi používajú buď slučky svojho tela, tzv škrtiča, alebo jedom. Malú korisť napchávajú i zaživa.
Korisť lovia rôznymi technikami - jedni stopuje svoju korisť, iní útočia zo zálohy alebo ju aj prenasledujú. Niektorí Veľhadovité a Chřestýšovití sú vybavení termoreceptory (tepločivé jamky), ktorými sú schopní na korisť presne zacieliť aj v noci, pretože vidí jej tepelnej stopy. Všetci hady sú, ako aj iní plazy vybavení špecializovaným orgánom, nazývaným Jacobsonův orgán. Vďaka nemu majú možnosť stopovať korisť zachytávaním pachových částiček koristi zo vzduchu. K tomu im pomáha typický rozoklaný jazyk (do vidlice), ktorým neustále kmitajú do vzduchu, ale aj na predmety, ktoré sú potom vyhodnotené v Jacobsonovmu orgánu, ktorý je tvorený dvoma jamkami na hornom poschodí papule - je to teda orgán čuchu i hmate.
Hady sa podľa spôsobu usmrcovania koristi delia na dve skupiny - škrtiča a hady jedovatí. Prvý z nich sa vyznačujú dlhými a svalnatými telami, potrebnými k úspešnému zadusenie koristi. Nutné podotknúť, že aj keď vedia tí najväčší vyvinúť svojimi telami veľký tlak, obeť umiera najčastejšie udusením, ako rozlámáním kostí, ako to poznáme z filmůl i dnešných médií. Veľkí škrtiča môžu uloviť aj veľké cicavce (napr. gazely, kozy, diviaky, klokany) a plazy (napr. anakonda veľká - Eunectes murinus si pochutí aj na vrastené kajman).
Jedovaté hady sú oproti škrtičům väčšinou malého vzrastu, jednoducho preto, že veľkí byť nepotrebujú (výnimkou sú kobra kráľovská - Ophiophagus hannah, zrejme najdlhší jedovatý had, dorastajúci sa aj 5 ma mamba čierna - Dendroaspis polylepis, ktorá má až 4 m - obaja hady ale bývajú spravidla menšie, jedná sa o extrémne prípady). Majú ohromnú výhodu a tou je tvorba jedu. Ten sa tvorí premenou slín za pôsobenia enzýmov a proteínov. Jed sa potom uchováva v jedových žľazách blízko jedových zubov (uložených spravidla v hornej čeľusti), vybavených jedovými kanáliky, ktorými pri uhryznutí prúdi jed do tela koristi. Jedový zuby sú uložené v tlame hada podľa jeho špecializácie lovu (napr. hady špecializujúca sa na lov jašterov majú jedový zuby uložené vzadu v papuli, zmija naopak vpredu, hady loviace v podzemí majú jedový zuby aj do boku). Tiež disponujú rôznymi druhmi jedu, najčastejšie neurotoxín (zasahuje nervovú sústavu), hemotoxinen (rozkladá krvné bunky) alebo myotoxinem (pôsobí na svalovinu - paralyzujú).
Niektorí jedovaté hady si tiež vyvinuli spektrum špecializácií "aplikovanie" jedu - niektoré africké a ázijské kobry dokáže doslova pľuvať paralyzujúce jed koristi alebo predátormi do očí až na niekoľko metrov (aj dravým vtákom v lete - útoku).
Dlhovekosť:
Vek hadov.
Kostra a svalstvo:
Hady ako korisť, spôsoby obrany:
Vzhľad, zmysly, anatómia:
T e l o:
Všetci hady sa vyznačujú tým, že im chýbajú končatiny, len niektoré čeľade majú na kostre zakrpatené zvyšky končatín, tzv rudimentální končatiny. Hady sa dorastajú rôznych veľkostí, od 8 cm (Slepánikovité - Leptotyphlopidae, Slepúšikovité - Anomalepidae, Slepáňovité - Typhlopidae) až cez 8 metrov (veľhadovité - Boidae a krajtovití - Pythonidae).
Tvar tela majú hady rôzny, podzemné hady mávajú kruhové telo, terestričtí (pozemné) majú ploché brucho, stromové hady majú telá sploštené zo strán, vodné hady majú telo aj sploštené do strán, do tvaru elipsy, čo im pomáha pri plávaní (ako pádlo) . Niektorí hady majú zase telo trojuholníkovité, zatiaľ ale nie je známe prečo.
Š u p i n y:
Celé hadie telo je pokryté kožou a mnohých šupinami, ktoré sú prichytené na kožu hada a slúži práve k ochrane kože. Vonkajšia vrstva pokožky sa obnovuje s tým ako had rastie, tzv zvliekaním z kože (každý had rastie celý život, preto sa celý život vyzlieka). Šupiny taktiež zabraňujú výparu vody z tela hadov, čo obmedzuje stratu tekutín.
Šupiny sa delí do štyroch základných tvarov - chrbtové, nachádzajúci sa na chrbte hada, môžu byť hladké, kýlnaté alebo zrnité, brušné - na spodnej strane tela, hlavové - samozrejme umiestnené na hlave hada, niektorí hady si hlavové, konkrétne nosovej (rostral) šupiny pretvorili až do bizarných tvarov (napr. bičovky, vretenica), prečo to je ešte nejasné, predpokladá sa však, že je to kvôli lepšiemu splynutie s okolím a subkaudální šupiny - na spodnej strane chvosta, môžu byť jednoduché alebo párové.
V šupinách sa tiež nachádza pigmentové bunky (chromatofory), ktoré zapríčiňujú sfarbenie hada (melanofory - čierna, hnedá; guanofory čiže iridofory - modrá farba pri lámanie svetla o šupiny; erythrofory čiže alofory - oranžová, fialová, červená a xynthofory čiže lipofory - žltá) . Melanofory obsahujúce melanín sú "pohyblivé" bunky, majú schopnosť presúvať melanín, takže sa had stane tmavším alebo svetlejším iv závislosti na dennom režime (stmavne pri slnení atď).
Prehľad hlavových štítkov:
Smysly:
Zrak:
Oči hadov sú pokryté priehľadnou šupinou, očné viečka nemajú (sú zrastené cez oko). Podzemné druhy hadov majú oči zakrpatené a takmer nefunkčné, odlišujúce skôr svetlo a tmu. Naopak, u niektorých hadov je zrak veľmi dôležitým orgánom. Podľa tvaru zreničky sa potom dajú odlíšiť hady denné (veľká kruhová zrenice), nočné (vertikálne zrenice) a hady stromové (horizontálny zrenice umožňujúce perfektné binokulárne videnie, napríklad pri zacielenie na korisť).
Oči hadov sú pokryté priehľadnou šupinou, očné viečka nemajú (sú zrastené cez oko). Podzemné druhy hadov majú oči zakrpatené a takmer nefunkčné, odlišujúce skôr svetlo a tmu. Naopak, u niektorých hadov je zrak veľmi dôležitým orgánom. Podľa tvaru zreničky sa potom dajú odlíšiť hady denné (veľká kruhová zrenice), nočné (vertikálne zrenice) a hady stromové (horizontálny zrenice umožňujúce perfektné binokulárne videnie, napríklad pri zacielenie na korisť).
Sluch:
Hady nemajú vyvinuté vonkajšie ucho, takže sú hluchí, ich spôsob "vypočutia" je v zachovanie strmienka, ktorý prenáša vibrácie do vnútorného ucha, had teda "počuje" pomocou vnímania aj veľmi jemných vibrácií.
Čuch:
Ako už je vyššie napísané (v oddiele "Potrava, spôsob lovu") hady majú tzv Jacobsonův orgán, ale aj nozdry, ktoré sú čuchovú sliznicou prepojené s čuchovým lalokom mozgu.
Ako už je vyššie napísané (v oddiele "Potrava, spôsob lovu") hady majú tzv Jacobsonův orgán, ale aj nozdry, ktoré sú čuchovú sliznicou prepojené s čuchovým lalokom mozgu.
Termoreceptory:
Niektorí hady majú na hlave umiestnené tepločivé jamky (pytónov, boa, štrkáče) vďaka ktorým môžu vidieť infračervené žiarenie, preto sú schopní zaznamenať aj minimálne výkyvy okolitej teploty (aj 0,002 o C) a sledovať a zacieliť na korisť aj za úplnej tmy. Veľhad majú tepločivé jamky medzi retními šupinami, pytóna je majú vnútri týchto šupín. Štrkáče majú jeden pár tepločivých jamiek, a to medzi očami a nozdrami.
Niektorí hady majú na hlave umiestnené tepločivé jamky (pytónov, boa, štrkáče) vďaka ktorým môžu vidieť infračervené žiarenie, preto sú schopní zaznamenať aj minimálne výkyvy okolitej teploty (aj 0,002 o C) a sledovať a zacieliť na korisť aj za úplnej tmy. Veľhad majú tepločivé jamky medzi retními šupinami, pytóna je majú vnútri týchto šupín. Štrkáče majú jeden pár tepločivých jamiek, a to medzi očami a nozdrami.
Anatomia:
Vnútorné orgány:
Obehové ústrojenstvo - podobá sa systému väčšiny iných stavovcov s tým, že hady majú srdce o troch častiach (miesto štyroch). Srdce má jednu komoru, ktorá je čiastočne oddelená, aby sa nemiešali okysličená s odkysličenú krvou.
Dýchacie ústrojenstvo - všetci hady okrem boa a pytónov majú len jednu, pravou zväčšenú pľúcach (najväčší majú hady vodné). U niektorých druhov im druhú pľúcach nahrádza tzv tracheálne (průdušnicová) pľúca, ktoré pomáha hadom pri prehĺtaní veľkej koristi. Aby sa neudusili, sú schopní dýchacie trubicu vysunúť pred sústo.
Tráviace a vylučovacie ústrojenstvo - trávenie u hadov začína v papuli, do ktorej ústnej žľazy produkujú tráviace sekrét. U jedovatých hadov pôsobí na rozklad koristi aj toxín v ich jedu. Korisť si posúvajú do žalúdka pomocou pažeráka a krku. Hady sú schopní stráviť takmer celú korisť vrátane kostí. Zvyšky nestrávené potravy vylučujú kloaky cez konečník. Hady nemajú močový mechúr, splodiny sú zachytené v obličkách a vylúčené v podobe bielej kryštalickej látky, obsahujúce len veľmi málo vody.
Pohlavné ústrojenstvo - u hadov dochádza k vnútornému oplodneniu (rovnako ako u cicavcov). Samce majú tzv hemipenis (párový - k páreniu používajú často len jednu polku) a pretiahnutá semenníky. Samice majú buď jeden alebo dva vaječníky.
Nervová sústava - hady majú v chrbtovým kanáliku uložené mozog a miechu. Ich nervová sústava je veľmi jednoduchá.
Kostra a svalstvo:
Kostra - skladá sa z lebky, chrbtice (stavcov - až 400), rebier au niektorých hadov pozostatky panvového pletenca. Ich ohybnosť je daná veľkým počtom stavcov, na každý je pripojený pár rebier, ktoré sú veľmi pružné, čo hady využívajú pri prehĺtaní a trávenie koristi.
Svaly - svaly sú napojené na rebrá a stavce, vďaka dokonalému systému svalov je had schopný sa pohybovať svojím typickým vlnením. Rozlišujú sa štyri základné typy pohybu - priamy pohyb vpred (vo vlnách, pomocou brušných šupín), vlnenie do strán (najbežnejšia), harmonikový pohyb a bočný pohyb vpred (púštne druhy hadov)
Lebka a zuby - u primitívnych druhov hadov majú čeľuste iba obmedzenú pohyblivosť, u hadov loviaci veľkú korisť sú čeľuste spojené pevnou väzivovým tkanivom, ktorá im umožňuje posúvať čeľusťami dopredu, dozadu a do strán nezávisle na sebe. Dolná čeľusť je rozdelená na dve časti, ktoré sa môžu tiež nezávisle na sebe pohybovať. To pomáha hadom pri prehĺtaní veľkej koristi, ktorá by pevnými čeľusťami nemohla normálne prejsť ďalej do tela.
Niektorí hady zuby nemajú, iní ich majú veľa. Na dolnej čeľuste sú zuby usporiadané do jednej rady, na hornej čeľuste vytvárajú vonkajšie rad a vzadu na kosti poschodová vytvárajú vnútorné rad. U jedovatých hadov sú jedový zuby buď v nepohyblivej pozíciu v prednej časti hornej čeľuste (proteroglyfní chrup, napr kobry) alebo nepohyblivé v zadnej časti hornej čeľuste (opistoglyfní chrup) alebo sú zasunuté vpredu hornej čeľusti av prípade potreby je had môže napriamiť pohybom kostí hornej čeľuste (solenoglyfní chrup, napr vretenica).
Zuby sú uložené v zubných jamkách, často sa lámu, ale sú po celý život striedajú. Pod starým zubom je vždy už pripravený zub nový.
Rozmnožovanie:
Hady sa rozmnožujú párením - vnútorným oplodnením. Výnimkou sú tzv jednopohlavné hady, napr slepáci Ramphotyphlops braminus sú všetci samice, ktoré kladú oplodnené vajíčka bez prítomnosti samcov.
Rozlišujú sa hady oviparní (vejcorodí = kladú vajcia) a ovoviviparní (vejcoživorodí - vajcia sa vyvíja vo vajíčkovodoch matky a tá potom rodia živé mláďatá, napr vretenica).
Takmer všetci oviparní hady nakladú svoje vajcia a viac sa o ne nestarajú. Výnimkou sú pytóna, ktoré sa okolo znášky obtočí a regulujú tak teplotu vajec (tiež si vajcia vehementne bráni) a tiež kobry a niekoľko ďalších druhov sa zdržujú v blízkosti znášky a strážia ju.
Niektorí samci hadov aj o samice bojujú, stáča sa navzájom vztýčenými telami a pokúša sa jeden druhého pritlačiť k zemi. Niektorí sa môžu aj navzájom hrýzť. Známe sú tiež hadej klbka - hromadne sa páriaci hady, kde sa nachádza ďaleko viac samcov, pokúšajúcich sa páriť s menším počtom samíc.
Hady ako korisť, spôsoby obrany:
I hady ako lovci a predátori majú samozrejme svoje nepriatelia. Patrí medzi ne vtáky (napr. dravce, bociany, kukučky, ale i sliepky), cicavce (napr. mačkovité šelmy, medvedíky čistotné, ježkovia, promyky, ktoré si vyvinuli aj odolnosť voči kobřímu jedu a samozrejme človek), ale aj jaštery a iní hady (napr. Korálovka a kobry, ktoré sú imúnni voči jedu hadov, ktoré lovia).
Veľa hadov si preto vyvinulo takmer dokonalé maskovacie alebo výstražné sfarbenie vrátane špeciálneho správania. Napríklad vretenica piesočná (Cerastes Vipera) sa takmer celá zahrabe do piesku (len oči má nad pieskom), vretenica gabunská (bitis gabonica) zase splýva s lístím, krajta zelená a psohlavec zelený (Morelia viridis a Corallus caninus) splývajú so zelenými stromami, vo ktorých žijú.
Naopak napr koralovky (Elapidae) sú sýto a nápadne sfarbený, aby svojimi pestrými farbami dali najavo potencionálnym predátorom, že sú jedovatí a neradno si s nimi zahrávať (toho využili užovka rodu Lampropeltis - Korálovka, ktoré napodobňujú sfarbenie jedovatých koralov a kopírujú tak ich "jedovatý vzhľad").
Efektívne zastrašovania techniku si vyvinuli štrkáče (Crotalus), ktorí majú na konci chvosta tzv chřestidlo (niekoľko článkov starej kože, kývanie vydávajúci "chřestivý" zvuk). Niektorí iní hady hlasno syčí a zaujímajú obranné postoje (napr. klasický postoj kobry, ktorá roztiahne krčnej kožu).
Pri pasívnej obrane sa niektorí hady zvinuté do klbka, hlavu umiestnenou uprostred tejto "gule" (napr. známa krajta kráľovská - Python regius), niektorí zase zaujmú polohu mŕtveho hada - prevráti sa na chrbát brušnej stranou hore, otvoria tlamu, vystrčí jazyk a nehýbu sa (tzv. thanatoza - napr takto sa chová naša najznámejšia užovka obojková, Natrix Natrix).
Hady sa samozrejme bráni aj útokom - keď sú napadnutí, stočí svoje telo a predná časť s hlavou zaujme pozíciu S - z tejto pozície sú niektorí hady schopní vystreliť po narušiteľmi rýchlosťou až 250 km /h a až na vzdialenosť dva metre.
Čo sa týka ich najväčšieho predátora - človeka, treba podotknúť, že hady, pre ktoré človek neznamená korisť (napr. indiánske dieťa pre anakondu) v úplnej väčšine nikdy nezaútočí na človeka sami od seba, len v obrane. Uštkutie alebo napadnutie človeka hadom býva z nepozornosti chovateľa alebo v prírode šliapnutím na hada, priblížením sa na kritickú vzdialenosť alebo jeho přilehnutím. Preto je nezmyselné hadmi zabíjať a je potreba táto nádherná stvorenia chrániť!